reklama

Macedónsko, áno či nie?

Tie tri z Čajakovej sa rozhodli spoločne cestovať. Kancelárske paničky si zobrali jeden deň voľna a vydarený výlet bol na svete. Hor sa veru objaviť aspoň kúsok Macedónska.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Bol krásny novembrový večer. Ja s Julkou sme sa ocitili na „house párty“ dobrovoľníkov, ktorí prišli na Slovensko pomáhať v rámci Európskej dobrovoľníckej služby. S pribúdajúcimi pohárikmi vínka, pri rytmickej balkánskej hudbe v nás skrsla myšlienka vycestovať na jar do Macedónska. Veď prečo nie, chalani zo Skopje ich krajinu vychválili a my sme si hneď pripísali túto destináciu do „should visit“ listu.

Je január. Letenky z Bratislavy do Skopje na náš marcový predlžený víkend booknuté. Išli sme 3. Ja, Julka a Maťa. Tie 3 z Čajakovej. Bol to náš prvý spoločný zahraničný výlet. Konečne. Hoci ubehol už skoro mesiac odkedy sme tam vycestovali, zážitky mám stále v čerstvej pamäti. Asi preto, že to bol výlet s veľkým V. Šli sme tam síce bez očakávaní, no vrátili sme sa plné nadšenia. Aj viem prečo. Byť v krajine s domácimi Vám dá úplne iný pohľad na krajinu ako keby ste sa túlali ako bežní turisti s mapou a GPS v ruke hľadajúc všetko čo TRIPADVISOR odporúča. Naši Macedónski kamaráti nám tento výlet extrémne spestrili. Ale teraz hor sa pekne vyrozprávať všetko pekne od začiatku...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V štvrtok podvečer sme prilieteli bez problémov na letisko „Alexander the Great“. Plagáty po oknách, že je to jedno z najlepších letísk v tejto časti Európy asi radšej prehliadnite. Síce aj podľa Dávida, nášho macedónskeho kamaráta, je tam všetko proste “THE BEST“. Nuž skromný a hrdý to národ. Hotel sme mali zarezervovaný v časti „OLD Bazar“ alebo Stara Čaršija. Vzali sme si taxík z letiska. Vedeli sme, že za 20 eur (=cca 1200 macedónskych denárov) nás musí zobrať.

z Taxíka sme videli kadečo, naša prvá foto v Macedónsku
z Taxíka sme videli kadečo, naša prvá foto v Macedónsku 

Viac taxikárom určite nedávajte a dohodnite sa na sume ešte pred nástupom do taxíka. Inak, cesta bola sranda. Veď sme mu vlastne skoro všetko rozumeli. Hovorí, že tu nie je čo obzerať, a že máme prísť radšej v lete. Vtedy je tu živo. Stuchnuté poťahy v starom 30 ročnom mercedese s puknutým predným sklom nám dali pocítiť, že v tejto krajine trošku zastal čas. Už z taxíka sme zazreli obrovský vysvietený Millenium Kríž na vrchu hory Vodno, ktorý sa tam píši už od roku 2000. Hneď sme vedeli, že tam určite pôjdeme. Veď kto by si nechcel dať selfie s najväčším krížom na svete? 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
historická štvrť Čaršija
historická štvrť Čaršija (zdroj: DO)

Ešte sme trošku posrandovali s taxikárom, keď tu zrazu ohlásil, že nás až k nášmu hotelu nezoberie. Riťky nám vtedy stislo a tváre zbledli. Netušili sme, že budeme musieť prejsť pešo cez celé trhovisko a hľadať hotel pomedzi žobrajúce matky s novorodencami a rôznymi indivíduami. Síce nás postarší taxikár navigoval, šli sme presne naopak. Povedal napríklad choďte vpravo, čo vlastne po macedónsky znamená rovno, potom nejaké „jasno“ a už sme boli, s prepáčením, v zadku. Zablúdili sme. A tak sme hľadali niekoho, kto by nám poradil. Poprosili sme mladých mužov nech nás dostanú z tejto šlamastiky. Vedeli dobre po anglicky. Ani sme to od nich nežiadali, ale jeden z nich nás zaviedol až priamo k hotelu so slovami, že vlastní cestovnú agentúru o ulicu ďalej, a že sa máme neskôr zastaviť na kávu. Hoci prvé dojmy z tejto turecko albánskej štvrti možno neboli najlepšie, tešili nás milí a ochotní ľudia. Po čase sme si však Čaršiju všetky tri úplne zamilovali. Zložili sme si veci, zavolali rodičom, že to tu snáď nejako prežijeme, a vydali sme sa hľadať miesto na chutnú večeru.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Rýchlym tempom sme brázdili historické uličky starej štvrte Čaršije, cez most ponad rieku Vardar, až do novej časti. Prešli sme okolo majestnátnej sochy Alexandra Macedónskeho a pokračovali ďalej. Určite neprehliadnete, že levy okolo tejto sochy majú namaľované ehm pohlavné orgány načerveno. Hej, zvláštne. Od domácich sme sa dozvedeli, že je to výsledok občianskej nespokojnosti a vzbury. Je pravda, že občianska vojna je v tejto krajine na spadnutie. Politická situácia je mizerná, a len pred nedávnom tu bola tzv. „farebná“ revolúcia, kedy tísíce ľudí poznačili rôzne monumenty a budovy v meste farbami.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Skopje večer
Skopje večer (zdroj: DO)

Protesty boli v meste aj počas našej návštevy. Každý večer o piatej sa zhromaždili tisíce ľudí. Celý protest prebiehal v pokojnom duchu. Ľudia pochodujú, sem tam nejaký traktor, trúbka, bubón, techno do toho a idú si svoje. Bolo mi tých Macendóncov celkom ľúto. Albánci im chcú zobrať časť územia, lebo niekedy v minulosti patrilo im. Dokonca im chcú zmeniť štátnu vlajku a neviem čo všetko. Macedónci chcú s nimi žiť v mieri, no asi to také jednoduché nebude. Možno v tom má prsty aj náboženstvo. Albánci sú moslimovia, žije ich tam veľa. Drvivá väčšina Macedóncov sú pravoslávni. Nepáčilo sa mi, keď nám Dávid opísal, ako im Albánci podpálili kostol, ktorý si postavili okolo pevnosti Kale. Keby im oni podpálili mešitu, nedopadlo by to dobre. Politika a náboženstvo sú smrť. A ja trúba som si myslela, že hlavný problém, čo tu majú sú utečenci. Tudle makové! V tomto hornatom štáte je politická kríza a vonkoncom nie utečenecká, ako by nám to možno hlásili v médiách.

Skopje je označované za hlavné mesto gýču, s čím nemôžem inak, ako súhlasiť. Myslíš si, že železná socha býka môže byť len na Wall Street? Tak to si teda na omyle, podobnú nájdeš aj v Skopje.

Bejk Macedonsky
Bejk Macedonsky (zdroj: DO)

Miestna vláda extrémne plytvá peniazmi. Okolo rieky sa stavajú budovy v antickom duchu, čo určite nie je lacný špás. Neviem, čo si mám o tom myslieť, keď sa v centre umelo stavajú historické budovy. Obrovské betónové stavby v neoklasistickom štýle. Všade kôň sem, kôň tam. Dlažba na hlavnom námestí bola za posledných pár rokov už niekoľkokrát prestavaná, lebo miestna vláda nikdy nie je spokojná.

Obrázok blogu

Zaujímavosťou sú aj anglické dvoposchodové autobusy tzv. „double deckers“, ktoré brázdia toto smogom znečistené mesto. Nakoľko v roku 1963 zasiahli túto oblasť masívne otrasy, tejto krajine bývalej Juhoslávie pomáhal celý svet. Anglicko zaslalo autobusy, ktoré tam nájdete do dnešného dňa. Ak sa prejdete na hlavnú vlakovú stanicu, na vonkajšej fasáde sú hodiny, ktorých ručičky zastali v okamihu začatia zemetrasenia. Bŕŕŕŕŕ, z toho až človeka zamrazí.

Double decker v Skopje
Double decker v Skopje 
spomínaná stanica s hodinami
spomínaná stanica s hodinami 

Určite neminiete ani rodný dom Matky Terezy. Je v centre mesta a do domu je vstup zadarmo. Vstúpte dnu a starej mame doneste obrázok tejto svätice. Bude rada, a vy sa nemusíte trápiť so suvenírmi. Ja som to rozdala aj všetkým kolegom v práci a celkom ich to pobavilo. 

Prvý večer sme sa ocitli v reštaurácii, čo sa volá Gnezdo, v preklade Hniezdo. Hneď oproti rodnému domu Matky Terky. Objednali sme si tanier plný špecialít a nevedeli sme si ho vynachváliť. Zdenka cheese, šampióniky a iné dobroty. Ešte aj tie paradajky mali úplne inú chuť ako u nás. Bez prípitku s rakijou by to nešlo.

Macedónske dobrotky v Hniezde
Macedónske dobrotky v Hniezde (zdroj: DO)

To sme ešte netušili, že pre nás naši kamaráti pripravili večeru číslo dva. Stretli sme sa s nimi okolo deviatej večer a balkánske dobrodružstvo mohlo zažať. Ako inak za stolom. Veľa jedla, pitia, hudba. Páčilo sa nám, že Macedónci jedia a popritom pomaličky popíjajú, väčšinou rakiju. Vedia tak presedieť a preklebetiť celé hodiny. Neopijú sa tak rýchlo. U nás je zvyk, že sa mladí stretnú a väčšinou len pijú. No a samozrejme, potom sú za hodinu spití pod obraz boží. Inak, nieže by sme tam obzerali všetkým hlavu, ale čo sme postrehli na všetkých chlapcoch bolo, že proste majú vlasy. Veľa vlasov. Žiadna pleš alebo kúty už v mladom veku. To len na margo toho, že veľa našich slovenských kamarátov sa nám sťažuje, že veľmi skoro prichádzajú o hrivu. Nuž chlapci, mali ste sa narodiť na Balkáne a túto chybičku krásy by ste asi nemali.

Sopska salad s Ajvarom
Sopska salad s Ajvarom (zdroj: DO)

Keď sme dojedli, vymietli sme ešte zopár barov v Čaršiji. Nášho kamárata Abaz-a všetci poznali, vlastne po dvoch dňoch už asi aj nás tri, lebo sme mali svojich osobných macedónskych bodyguards. Vkročili sme do La Tane. Pohodka vonku, vnútri, techno hudba v plnom prúde. Síce nič pre nás, ale páčilo sa nám, že sa tam ľudia naozaj dobre bavia. V noci je to bar, no cez deň sa tento priestor zmení na antikvariát s vecami od výmyslu sveta za pár šupiek. Potom smer Absinth bar. Čarovné miesto. Na stene plagát. Prasa na donute. Proste pohoda. Paradox je, že sme si tam žiadny absint nedali. Vlastne by nás ani nenapadlo do tohto úzkeho, ničím zvonku zaujímavého domu vkročiť, nebyť Abaza a Davida. Prekecali sme tam ešte asi hodinu. Chalani nám hovorili o tom, ako sa im v krajine žije, a že vlastne chcú ísť spať na Slovensko, kde strávili rok ako dobrovoľníci. Potom sme sa rozlúčili a šli sme spať.

V noci bar, cez deň antikvariát - La Tana
V noci bar, cez deň antikvariát - La Tana 

Každý deň pri východe slnka zažínala modlitba moslimov „Salat“. Okolo piatej hodine ráno sme sa prebudili na hlasné rumázganie. Ten týpek zrejme zvolával na modlitbu. Sakra, to sa tu asi príliš nevyspíme, pomysleli sme si. Počas dňa sme ich sledovali. Vytiahli koberčeky a v úzkych uličkách Čaršije praktikovali chlapi svoje modlitebné rituály, otočení na východ k Makke. Potom si poumývali nohy, ruky vo vode z pumpy a vrátili sa k svojej dennej rutine.

Ráno nás vyzdvihol Dávid, že nás vezme na raňajky. Dali sme si spoločne burek a k tomu kelímok s niečím čo by sa dalo prirovnať k jogurtu, resp. jogurtovému mlieku. No mňam. Dávid bol v ten deň náš osobný sprievodca. Šli sme na pevnosť Kale. Nebolo tam veľa turistov, je v rekonštrukcii. Mali sme odtiaľ výhľad na rôzne administratívne budovy v meste, panelákovú štvrť, rieku Vardar, obrovský štadión – Arénu Filipa II. Macedónskeho.

Burek na raňajky
Burek na raňajky  (zdroj: DO)

Ďalšou zastávkou v ten deň bol Millenium Kríž. Po tom, čo sme prešli pár km pešo, Dávid zahlásil, že naskočíme do najbližšieho dvojposchodového autobusu a hádam nás tam vyvezie. Teda nie úplne na vrch hory Vodno, iba na stredno Vodno. Lepšie ako nič. Nik neriešil, že nemáme lístky. Podľa Dávida máme akože „niečo“ priložiť k turniketu a tváriť sa, že to tak má byť. Ja som tam priložila mobil. A áno, pripadala som si ako prvotriedny idiot, keďže na mňa zízal postarší pán. Ale tak nedbám. Iný kraj, iný mrav. Hlavne, že sa vyveziem na kopec a budem mať celé mesto ako na dlani. Čo čert nechcel, autobus po pár minútach zastal a došlo nám, že ďalej asi nepôjde. Výborne. Vystúpili sme, postavili sme sa vedľa pár rozhádzaných kontajnerov. Navôkol samé smeti. Romantika. Dávid intuitívne zahlásil, že by tu mal prísť iný autobus. Taký, ktorý nás na Stredno Vodno zoberie.

Rozpis autobusov nájdete len málokde. Rovnako je to aj s autobusovými zastávkami. Pre nevedomého turistu je takmer beznádejné dopraviť sa niekde autobusom. A s platným cestovným lístkom asi len vo sne.

žltý trabantík nás potešil
žltý trabantík nás potešil 

Ako si tak stojíme pri tých smetiach medzi kontajnermi dúfame, že niečo niekedy možno zastane. Bola nám zima. Začalo veľmi fúkať a po autobuse ani chýru ani slychu, keď tu zrazu, šiel okolo taxík. Náš taxík. Bez váhania sme začali mávať o dušu. Zastal. Dali sme mu v prepočte asi 1,5 Eura a všetci sme boli spokojne vysadení na stredno Vodno. Na naše počudovanie tam bola pojazdná lanovka, ktorá nás vzala až na vrchol. V lete tam musia byt krásne výhľady. Nás tam v prvom rade išlo odfúknuť, takže užívať sme si to až tak nevedeli. Dali sme pár nevydarených selfie a nasadli sme do lanovky smerom nadol.

extra nevydarená selfie č.1
extra nevydarená selfie č.1 
Millenium kríž už radšej bez nás
Millenium kríž už radšej bez nás 

Sedíme, čakáme a nič. Dávid nám nepovedal, že kúpil iba jednosmernú cestu. Cez závoru došiel ujko a niečo po macedónsky hundral. Samozrejme nám došlo, že nemáme lístok. Zas som sa cítila ako debil, lebo dať 1,5 eur za lístok fakt za tú hanbu nestálo. Nuž, snažia sa tam okašlať všetko, čo sa dá. Aspoň mám taký pocit.

keď sme sa už konečne pohli..lanovka, skoro zadarmo...
keď sme sa už konečne pohli..lanovka, skoro zadarmo... 

Mali sme asi 20 minút, kým nás double-decker vezme spať do mesta zo stredno Vodna. Zima a vietor nás donútili k myšlienke zohnať niečo teplé. Objavili sme tam jedinú reštauráciu, a tak nás starší pán zaviedol do svadobného salónika. Expresnou rýchlosťou sme vychniapali čaj a s popalenými jazykmi sme utekali na náš autobuštek.

old school čajík v svadobnom salóniku
old school čajík v svadobnom salóniku 

To by nebol Dávid, keby nám zase nechcel ukázať a ochutnať tie the best veci. Trilece. Toto je názov najchutnejšieho koláča, aký sme kedy jedli. Nežartujem. Predstava 4 rôznych druhov mlieka zmiešanými v jednom koláči síce nepôsobila najlepšie, ale opak bol pravdou. Jeho lahodná chuť sa nám rozplynula na jazyku a karamelová poleva bola iba čerešničkou. Potom sme sa išli s prepáčením dožrať na najlepší burger v celom Macedónsku. Rady tam boli neskutočné, a stálo to za vyskúšanie. Sedmica nesklamala.

Trilece - nebíčko v papuľke
Trilece - nebíčko v papuľke 
Burger v Sedmici
Burger v Sedmici 

V ten večer sme sa zhodli, že si musíme ísť vyhodiť trošku z kopýtka. Začalo to celé u nás na hoteli, do izby nám prišlo pár kamarátov Abaza a Dávida. Recepčný mal asi dosť, keď nám do izby chodili ľudia ako na bežiacom páse. Ale nepovedal nič. Veď sme vlastne len popíjali s domácimi rakijku. Ani sme sa nenazdali a už sme boli na párty. Techno párty. Samozrejme sa nám to moc nepáčilo, lebo to nie je hudba na ktorú sa tie 3 z Čajakovej vedia baviť. U nich to asi celkom fičí. Kamaráti pochopili, že buď pôjdeme inam, alebo to rýchlo zabalíme. Tak sa aj stalo, zobrali nás na iné miesto, a tam sme už boli spokojné. Táto noc bola dlhá. Asi preto nás ani nezobudil moslimský trubadúr ráno o piatej. Zdá sa mi, že to bol až ten o dvanástej. Vzchopili sme sa. Veď sme predsa mali na tento deň naplánovaný výlet do kaňonu Matka. Niečo pre mňa. Príroda.

Happy Six Friends v Kanone
Happy Six Friends v Kanone  

Ráno sme sa ešte ocitli u Abaza. Išiel odniesť darček, čo sme mu doniesli. Jeho tatko nás ponúkol rakijou. Táto však bola určená len na špeciálne príležitosti. Mala desať rokov a vôbec „nekopala“. Vyliečila nás. Dali sme si ešte typické raňajky a prešli sme si s chalanmi aj pouličné trhy s čerstvým ovocím a zeleninou. Zážitok. Potom už len hor sa šiesti do auta a smer kaňon. Bolo to vlastne celkom blízko, ale sme rady, že sme sa nemuseli teperiť autobusmi v trošku poopičnom stave. Bolo tam krásne, len ešte chladno. Trošku sme sa tam prešli, posedeli sme a šli sme spať do Skopje. Mali sme totiž naplánovaný welness so žienkami. Abaz sa nám snažil vybaviť zľavu, no celkom to nevyšlo podľa predstáv. V tomto 5* hoteli sme na recepcii mali povedať, že máme kamaráta Halila, ktorý tu pracoval. Nuž tak som vyšla s monológom, že Halil je náš kamarát, a že chceme lacnejší vstup. Recepčná kuká ako puk, že taký tu nepracuje, ale že zavolá manažérke. Tá jej potvrdila, že tam nepracuje. Hanba. Zas ďalšia. Nevadí, skúsili sme. Tu to tak proste chodí. Užili sme si vírivku, sauny, pokoj a relax. Veď sme na dovolenke. Vo chvíli, keď sa nám do vírivky natrepali starí vajčiaci, rozhodli sme pre pokoj na duši tento priestor opustiť.

Zistili sme, že sme od raňajok nič nejedli a tak sme dali nálet na miestnu cukráreň. Jedli sme očami, a tak sme si naplnili celý tanier koláčikmi. Rôznych. A každý jeden sme si rozdelili na tretinky. Boli chutné a lacné. Medzičasom sme sa už dohodli s chalanmi, že večer chceme len krátky program, keďže na druhý deň letíme. Tak sa aj stalo. Išli sme spolu na normálnu večeru. Dali sme si pravý kebab a hoci sme sa báli o svoj tráviaci trakt, dali sme si aj ich tradičnú fazuľovú špecialitu tavče gravče. Nie, nik sa z toho nepo*ral. Pokecali sme pri poháriku vínka v Rakija bare. Poďakovali sme im za skvelý čas a spokojné sme šli spať.

Posledný deň sme toho už veľa nestihli. Pobalili sme sa a v Čaršiji sme šli na posledné trileče, silný čierny čaj v malom sklenenom poháriku – čajče a pravú tureckú kávu. V hoteli nám objednali taxík na letisko a bye bye Balkán. Z prvotných obáv sa tento výlet stal pre nás legendárnym. Uvidíme, kam nás naše túlavé topánky dovedú nabudúce....

chuť orientu z tureckého čaju
chuť orientu z tureckého čaju 

PS: Macedónsko jednoznačne ÁNO :)

Dominika Ošková

Dominika Ošková

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  15x

Dominika. Veselá kopa. 99% positive spirit. Dobrodruh, ktorý je za každú srandu. Milovníčka prírody, hôr, cestovania a fajn ľudí. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu