Ako som dala výpoveď v korporáte

Autor: Dominika Ošková | 13.5.2017 o 21:56 | (upravené 13.5.2017 o 22:36) Karma článku: 10,81 | Prečítané:  14274x

Rozhodnúť sa dať výpoveď nie je ľahké. Ba dokonca, bolo to doposiaľ jedno z mojich najťažších životných rozhodnutí. No treba byť trošku sebec a myslieť v prvom rade na seba a svoje dobro. Korporát to predsa hravo zvládne.

Školu som skončila v júni minulého roka. Ekonomickú. Pokiaľ nechcem podnikať, je mi vlastne predurčené sedieť niekde za počítačom a klikať. Veď som to predsa študovala, takže žiadne sťažnosti. Drvivá väčšina absolventov tejto školy tak skončí. Sú ich tisíce. Ak vyštudujú a aktívne ovládajú cudzí jazyk, tak v hlavnom meste nemajú najmenší problém nájsť si prácu. S korporátmi sa roztrhlo vrece.  Lákajú absolventov na rýchly kariérny postup, dobré platové ohodnotenie, benefity od výmyslu sveta.  Stačí si vybrať. Vybrala som si aj ja. Po vyše ročnom pôsobení v neziskovom sektore som si povedala, že je čas na zmenu.  Čistou náhodou som sa pristavila pri stánku firmy, v ktorej teraz pracujem v rámci „Kariérnej cesty“ na EUBE. Milá HR-istka mi dala vizitku, porozprávala všeobecné bláboly a ja som si povedala, že prečo nie. Toto musím vyskúšať. Nik z mojich kamarátov tu nepracoval, takže referencie z prvej ruky som nedostala. O to väčšie "vzrúšo".  

O pár dní som si poslala životopis na mail z vizitky, a hneď ma pozvali na pohovor. Tešila som sa. Ja mám rada pohovory. Veď čo, niečo porozprávam, a buď ma zoberú alebo nie. Keď nejde o život, ide o tri... Hlavne nestresovať a urobiť dobrý prvý dojem.  Motyka vystrelila a od 1.1. 2017 som začala pracovať. Pri podpisovaní zmluvy som sa dozvedela, na ktorú pozíciu som prijatá. Finančné služby na kapitálovom trhu. Akcie, obligácie a iné srandičky. Prvotné obavy z toho, že to asi nezvládnem rýchlo opadli. Všetko ma tam naučili. Henten systém, taký systém. Tu klik tam klik, občas nejaký telefonát a sme radi, že sme radi.

Za päť mesiacov sa nestalo, že by som sa do práce netešila. Mám fajn tím lídra a ešte lepších kolegov. O tom to podľa mňa je. Kolektív robí viac ako samotná práca, lebo v takýchto spoločnostiach to bude vždy na jedno kopyto. Občas je tej práce viac.  Neviem, kedy v ten deň skončím, či o piatej, o šiestej, nebodaj o siedmej. Pár plánov som už musela vďaka občasnému silnému pracovnému nasadeniu na poslednú chvíľu zrušiť, ale nesťažujem sa. Zatiaľ mi deti doma neplačú. Dôležité je, že ma nikto nestresuje a proste robím to, čo má byť v daný deň spracované. Keď to zmákneme, sem tam zbehneme s kolegovcami na orosenú odmenu, prípadne na niečo s väčším podielom alkoholu. Kolektív sme mladý. O pár rokov si však takýto životný štýl neviem predstaviť.

Za tých pár mesiacov som si už vytvorila svoju komfortnú zónu. Mám viac menej všetko, čo potrebujem, občas idem aj na nejaký ten výlet. Hovorím si, veď nie je to až také zlé. Prežívam. Uisťujem samu seba, že v inej práci by to bolo určite náročnejšie, prípadne by som mala zlých kolegov. Rodičia sú radi, že mám “serióznu” prácu a začínam si budovať kariéru. Nuž a tak uteká týždeň po týždni, mesiac po mesiaci a človek akosi stále nie je vnútorne spokojný. Je toto naozaj to, čo chcem robiť? Čo ma tu vlastne drží? Chcem takto stráviť najlepšie roky života, keď existuje toľko možností? Kedy potom, keď nie teraz? Jedno viem určite, na klikanie v korporáte ešte nie som pripravená.

Treba vidieť svet. Kým nie sú záväzky. Hypotéky. Treba cestovať. Žiť. Byť free. Vyjsť zo stereotypu. Obavy nech idú bokom. Práca bola aj bude. Dobrí kolegovia sa nájdu aj inde. Garantujem, že korporát to bez Vás prežije. Ste len číslom v systéme, ktoré musí spĺňať isté limity. Klikať. Tvoriť pridanú hodnotu pre ľudí, ktorí ani nevedia, že existujete. Nikomu z vedenia na Vás nezáleží, ide im len o to, čo najrýchlejšie nájsť náhradu. Krysu. Tím lídra to síce zamrzí, no zvykol si. Veď mu dáva niekto výpoveď skoro každý mesiac. Je to proste realita. Ľudia skúšajú a chytajú sa každej príležitosti.

Žijeme vo svete neobmedzených možností, len sa netreba báť opustiť svoju komfortnú zónu. Treba si určiť priority. Ja tú moju možnosť už mám. Šanca stráviť rok v Kanade sa do koša nezahadzuje. Po pol roku teda definitívne končím a dávam výpoveď. Bála som sa toho veľmi. Váhala som, či robím správne, no kamaráti a kolegovia ma podporili a viem, že som spravila to najlepšie rozhodnutie. Nevadí, že z obchodovania na kapitálovom trhu možno preskočím k predávaniu kávičiek v Starbuckse niekde vo Vancouvri. Nevadí, že to bude na začiatku veľmi ťažké. Byť ďaleko od domova, rodiny, priateľov. Makať ako fredka, aby som si potom mohla dovoliť za zarobené doláre precestovať krajinu. Jedno viem ale určite, bude to jednoznačne stáť zato a v starobe si budem môcť povedať, že život som sa snažila prežiť najlepšie ako som vedela, časom som neplytvala, ale využívala ho naplno. Išla som si za svojimi snami, nebála som sa zmien a nikdy som neľutovala svoje rozhodnutia.

PS: Nebojte sa dať výpoveď, a už vôbec nie v korporáte! :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Máme plán B, chváli sa Erdogan. Európu už nepotrebuje

Turecko potrebuje Európu viac ako Európa Turecko.

KOMENTÁRE

S Tureckom sa dá iba bartrovať, nie kádrovať

Únia by nemala teraz zmeniť zvyk a povedať Ankare, že ju nikdy neľúbila.


Už ste čítali?