Ahoj mami, letím na Havaj.

Autor: Dominika Ošková | 12.10.2017 o 22:34 | Karma článku: 8,53 | Prečítané:  2684x

Čas letí. Už to budú skoro tri mesiace, odkedy som priletela do Kanady. Za tú dobu sa udialo veľmi veľa vecí. Pôvodné plány ostať vo Vancouvri sa nám zo dňa na deň zmenili, a po prvom týždni sme sa presťahovali do Whistleru.

Ale teraz pekne poporiadku. Cesta do Kanady bola dosť zdĺhavá. Cestovali sme nočným rýchlikom do Prahy a odtiaľ okolo obeda smer Montreal. Montreal bola naša prvá zastávka v Kanade, kde sme si vychutnali necelé tri dni. Museli sme sa odbaviť na imigračnom úrade. Tam sme mali trošku bobky, úradníci kontrolujú či máme dosť peňazí, poistenie, povolenie a čo a prečo chceme v Kanade celý rok robiť. Ja som sa im očividne zdala podozrivá, a tak ma ešte poslali na druhú kontrolu. Už mi tiekli kropaje potu, že mi nedajbože otvoria kufor a vezmú môj jediný suvenír zo Slovenska – flašu Borovičky. Obavy boli neoprávnené, a zas som len vysvetľovala, že som prišla na working holidays a mám v pláne trošku porobiť,  pocestovať, zlepšiť angličtinu a užiť si krajinu.

Všetky sme dostali do pasu pečiatku a oprávnenie legálne pracovať v Kanade. Ovešané ťažkými kuframi a s veľkými očakávaniami sme si na letisku zobrali taxík. Ochotný Ind,  Boby, ktorý žije v Kanade už stáročia, nám celú cestu tlačil do hlavy halušky. Čo máme robiť, kam máme za ten krátky čas určite ísť. Ževraj sem, do Montrealu, chodia ľudia predovšetkým za zábavou a nočný život je tu výborný. Nás to však nezaujímalo. Niekoľko hodinový jet lag sme nesmierne pociťovali, a preto sme chceli byť čo najrýchlešie v byte u Walida. Tunisana, ktorý prenajímal svoj študentský byt cez Airbnb. Pred barákom nás vítala jeho sestra, dala nám kľúče a ukázala nám starý bytík, v ktorom sme mali stráviť dve noci.  Unavené a zmorené sme zhodili veci, a šli si kúpiť kávu a niečo pod zub. Ovalili nás ceny v obchodoch a uvedomili sme si, že v tejto zemi musíme šetriť ako sa dá.

Na druhý deň, v sobotu 22. Júla sme prechodili, čo sa dalo. Brázdili sme preplnenými ulicami, prešli sme okolo baziliky Notre-Dame až do starého prístavu.Chceli sme jesť niečo tradičné, a tak sme si v rýchlom občerstvení dali ospevovaný Poutine. Veľmi zlá voľba. Hranolky s kúskami syra poliate omáčkou, v ktorej sa močili kusy masa. Nevadí, nabudúce sa tomuto pokrmu asi dobrovoľne vyhneme.

Neďaleko sme si dali prvú spoločnú foto a dozvedeli sme sa, že 1. Júla oslávila 150 výročie založenia krajiny. Krajiny, ktorá by bez takej veľkej imigrácie nebola tam kde je, a ktorej obyvateľstvo je extrémne rôznorodé zložené z mnohých národnostných menšín. Po ceste sme si sadli ešte na pivo, keď tu zrazu okolo asi 15 postarších štamgastov. Oni vypli jedno a šli ďalej, do baru oproti. Svet gombička. Nám sa tu však sedelo dobre, kecali sme, rozmýšľali sme čo nás čaká, aké to asi bude vo Vancouvri. Veď predsa naše kanadské dobrodružstvo je ešte len v zárodku. Zaplatili sme mastný účet za 52 $ a pobrali sa “domov”.

V nedeľu sme si trošku privstali, chceli sme totiž vidieť Montreal z výšky. Dali sme si kávičku v nedalekom Mont Royal parku a celé to tam pochodili. Bolo tam krásne. Po návrate sme zavolali taxidriverovi Bobymu, aby nás hodil na letisko. Bol to vastne jediný človek, s ktorým sme sa za tie 3 dni rozprávali. Pred letom sme sa nenajedli, lebo sme si boli priam isté, že nám v lietadle niečo určite ponúknu. Skoro nás urvalo, keď jediná vec, čo nám za 5,5 hodiny letu ponúkli boli asi 20 gramové suché Cheese sticks. Preto sme si ich pýtali v pravidelných intervaloch.

Prilietali sme okolo jedenástej večer, chytro sme si zobrali taxík a chceli sme už konečne spať u “Collina Sicka” alias Davida, u ktorého sme mali bývať do konca augusta. Toto bývanie bolo v čase hľadania jediné pomerne lacné a nemalo až takú zlú lokalitu od Downtownu. Tak sme si vraveli, že na začiatok to určite zvládneme, nájdeme si prácu a aj lepšie bývanie. Collin Sick je expert, ktorý svoj dom prenajíma cestovateľom cez Airbnb. Taxikár s turbanom na hlave nás vysadil pred jeho domom, resp. kuticou a nočná mora mohla začať. David nám dal po pive na privítanie a začal rozprávať, kto tu momentálne tiež býva. Pre predstavu, asi ani on sám nevedel a čudoval sa, že sme vlastne už prišli. Dom otvorených dverí. V pripitom stave začal jeho filozofovanie o všetkom možnom a nemožnom. Po asi hodinke sme sa slušne pobrali do našej kutice bez perín a dali hlavy dokopy s jediným cieľom, ísť odtiaľto preč tak rýchlo, ako to bude možné.

Ráno nás zobudili zvuky vyprázdňujúceho sa žalúdka cez ústny otvor. No výborne. Zistili sme, že je to len grcajúci sused, ktorý si na tajnáša ulieval v garáži, pretože členstvo v jeho „Sick“ komunite, ktorá sídlila hneď oproti, mu vylučovala piť alkohol. A tak sme namiesto budíka počuli každé ráno tieto čarokrásne zvuky prírody.

Neotáľali sme, a v najbližších dňoch sme mali už dve obhliadky nového bývania. Dozvedeli sme sa však, že by sa nám mohlo páčiť aj vo Whisteli. Mestečka asi 120 km od Vancouvru, a tak sme sa na náš piaty deň v Kanade vybrali na výlet. Spojili sme to s obhliadkou bývania u Saxona P. Prenajímal svoju prerobenú útulnú garáž na 4 mesiace. Pozdávalo sa nám to, dal nám čas na rozmyslenie. Fakt, že chcel vysoliť vyše 5000 eur na ruku za celý nájom vopred, nám však vytvoril ďalšie vrásky na čele. No Saxána pôsobil ako dôveryhodný muž a bývanie bolo pekné a hlavne čisté. 

Po prehliadke sme si toto horské mestečko chceli ešte trošku pochodiť, a keďže miestna doprava sa nám zdala drahá, skúsili sme vo Whisteri stopovať. Po asi minúte nám zastal pohľadný mladý muž s otázkou: where are you from? My s malou dušičkou, že určite nebude tušiť, kde nejaká Slovakia asi leží, sme mu odpovedali. Skoro nám očné buľvy vypadli, keď odpovedal, že je tiež zo Slovenska a už tu žije 6 rokov. Viezol nás asi 10 minút a poradil nám, kde a ako by sme si mohli nájsť vo Whistleri prácu, ak sa rozhodneme tu ostať. Choďte si zobrať Pique magazín, tam je pracovných ponúk až až. Vysadil nás, poďakovali sme sa a hor sa do ulíc zhánať časopis.

Báli sme sa, že ak sa tu presťahujeme, čo tu budeme robiť. Mal pravdu. Práce vo Whisteri je až až. Je to turistická oblasť, takže zamestnať sa  v službách cez letnú sezónu sme nemali problém problém. Hlavy zase dokopy a dumali sme, či ideme do toho, a skúsime si na 4 mesiace žiť medzi medveďmi alebo nie. Večer sme sa vrátli do Vancouvru, a začalo ťažké rozhodovanie. No dohodli sme sa, že to teda skúsime, a od začiatku augusta skúsime žiť vo Whistleri.

Vo Vancouvri sme si to stihli za ten týždeň ako tak pochodiť a vybavili sme si aj potrebné náležitosti typu bankový účet, social insurence number, či telefónne číslo. Stres nastal, keď sme sa snažili dať dokopy toľko veľa peňazí na vyplatenie nášho nového „landlorda“. Nešlo to tak ľahko, keďže sme mali nastavené limity na výbery. Ja som dokonca šla do sveta len s mojou chudinkou slovenskou debetnou kartou. A tak sme asi tri dni skúšali bankomaty po celom Vancouvri všetkymi kartami, čo sme mali a ťahali toľko dolárov, čo bankomaty pustili. Katastrofa bola, že nám to vypľúvalo 20 dolárovky, čiže toľko peňazí sme pokope asi ešte nevideli. Ale všetko sa  nakoniec podarilo, a nás čaká pár ešte pár dobrodružstiev predtým ako sa pohneme ďalej.

A čo tu vlastne robíme? V druhý deň po príchode do Whistleru, sme si dali s babami rozchod so životopismi v ruke, každá na iný smer. Príklad totálnej „out of comfort zone“ situácie. O 3 hodiny sme sa pekne stretli a ujasnili si, ktorá z nás berie čo za prácu.  Na tretí deň vo Whistleri sme už všetky zarezávali. Ja som sa rozhodla ísť smerom houskeepingu. A aby som bola aj v spoločnosti, medzi ľudmi a viac komunikovala anglicky, občas predávam po večeroch zmrzlinu. Nemôžem povedať, že je to vrchol mojej kariéry, ale v konečnom dôsledku som spokojná. Nepociťujem žiadnu psychickú únavu a zarobila som si aj na moje ďalšie výlety. Baby predávajú suveníry, či pracujú v reštauráciách. Ale pravdupovediac, mimo sezónu je to tu bieda. Bez dvoch prác sa tu vyžiť, nedajbože viac si zarobiť  naozaj nedá. A ak človek nevyhľadáva hory, lyžovanie a iné outdoor športy, tak sa to tu za raj na zemi nedá považovať.

Ja som si tu prišla na svoje. Každý týžden aspoň jedna skvelá túra. Hory a turistiku jednoducho zbožňujem. Užila som si to tu veľmi. Spoznala som tu svelých kamarátov, krajanov. Páči sa mi, že vo svete si Slováci držia spolu, pomáhaju si. Som šťastná, že sme tu boli týchto pár mesiacov, ale na druhej strane cítim, že je čas niečo nové sa naučiť. Nechcem stagnovať, ale posúvať sa ďalej. Využiť šancu, že sme v Kanade. Naše schopnosti, pracovitosť a šikovnosť. Chcem si dať záležať na hľadaní práce, a je čas skúsiť robiť niečo viac sofistikovanejšie. Tak, aby sme si po návrate na Slovensko nevraveli, že sme sa o to aspoň nepokúsili.

Na druhej strane. Pri prácach, čo tu momentálne máme, nás nemrzí odísť a sme si pánmi nášho času a plánov. Života. Ten pocit slobody je na nezaplatenie. Bolo, a aj je to tu občas veľmi ťažké, ale rozhodnutie dať výpovede u nás na Slovensku a ísť za dobrodružstvom do Kanady malo zmysel. Ak by sme neskúsili, ľutovali by sme to. Po týchto pár mesiacoch si jednoznačne uvedomíme, čo vlastne chceme, a či žiť v cudzine naozaj stojí zato. Skvelé je, že sa môžme a máme kde vrátiť, keby bolo nutné, hneď aj zajtra. Doma nás čakajú a vždy budú. Ale my sa nedáme, ešte to tu potiahneme,  a „vytrieskame z tejto Kanady, čo sa dá.“

Povedali sme si napríklad, že poďme do amerického Seattlu. Išli sme. Film s T. Hanksom Sleepless in Seattle (Samotár v Seattle) nám pripomenul, čo všetko sme tam videli a zažili. Boli sme na vrchole veže Space Needle. Prešli sme si cez sklápaciˇí most. Prístav s domčekmi na vode bol okúzľujúci a Pike Place Market plný čerstvých dobrôt v nás zanechal nesmierne príjemné emócie. Okrem iného máme fotku s pravdepodobnejšie najhnusnejším trolom na svete. Prešli sme si štvrťou Fremont, ktorá mala naozaj umelecký nádych. Trošku komercie sme zažili na the Great Wheels a žuvačková stena asi s miliardou farebných obžutých žuvačiek naozaj nemala chybu. Inak sídli tu aj aj prvý Starbucks na svete. Nuž a ďaľší nezabudnutený výlet za nami.

A áno mami, o mesiac letíme na Havaj. Pre niekoho sen, pre nás čoskoro realita. Vieš, boli lacné letenky, proste dobrý deal sa tomu hovorí. No nekúp to. Tebe to asi nič nehovorí, nikdy ste s ocinom necestovali po svete. Nikdy už asi nebudete. Boli ste inak vychovaní, nemali ste v mladosti také možnosti. Mali ste mňa s bratom v mladom veru. Možno Vás to už ani neláka. To vôbec nevadí, ste v podstate šťastní tam kde ste. Ku šťastiu Vám stačí opaľovať sa na Liptovskej Mare. Ja cestovať neprestanem nikdy. Ako ocino nikdy neprestane hrať a pozerať futbal. Ako ty neprestaneš pozerať večernú epizódu Let´s dance, aj keby to bola už 50 séria. Stal sa zo mňa cestovateľ, dobroduh. Už naveky. Ja Vám ďakujem, že napriek tomu, že som na druhej strane zemegule, podporujete ma a tešíte sa z mojich cestovateľských zážitkov so mnou, aj keď pre Vás ostanú možno naveky nepochopené.

Ozaj, keď som pri tom Lets Dance. Po Havaji, letím aj do New Yorku. Idem si pozrieť muzikál na Brodway. Aj rozsvietenie vianočného stromčeka na Rockefeller Plaza na Manhattane. Vy si to dúfam pozriete aspoň v televízore. Porobím veľa fotiek a urobím doma prezentáciu. Veď na Vianoce som naspať doma. Na Slovensku. Pretože môj jediný domov je, a navždy ostane tam pri Vás, na Liptove.

Zatiaľ sa o nás nestrachujte, sme zdravé, máme sa dobre a objavujeme svet. :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Chceli ju dať zabiť: Polícia mi oznámila, že za mňa vypísali 20 miliónov korún

Polícia zatkla bývalého šéfa Markízy Pavla Ruska.

KOMENTÁRE

Rusko: Keď úspešných mužov dobiehajú staré hriechy

Môžeme podozrenie polície nazvať odôvodneným?

DOMOV

Polícia zatkla bývalého šéfa Markízy Pavla Ruska

V roku 1997 si Rusko údajne objednal vraždu.


Už ste čítali?