Oh, Canada!

Autor: Dominika Ošková | 20.1.2018 o 20:27 | (upravené 20.1.2018 o 21:56) Karma článku: 7,59 | Prečítané:  2548x

Working holidays v Kanade. Najobohacujúcejšia skúsenosť môjho života. Nie je to len o krásnych horách jazerách, slobode. Ale aj o riešení takých životných situácií, o ktorých sa mi ani nesnívalo.

Pred rokom som sa rozhodla odísť na istý čas zo Slovenska. Internetom sa šíril môj blog o tom, ako som dala výpoveď. O tom, že letím do sveta za dobrodružstvom, a že ešte nie som celkom pripravená na rutinný život v korporáte. Veľmi som sa tešila na Kanadu, na nové zážitky, skúsenosti, priateľstvá, vlastne na úplne iný život. 

Čas pokročil a ja som v Kanade už niekoľko mesiacov. Mám pocit, že do dnešného dňa sa mi úplne zmenili moje životné priority, vnímam niektoré veci inak a už viem, čo v živote chcem a čo nechcem. Možno som konečne dospela, možno mi len život v zahraničí otvoril trošku viac oči. Vedela som, že to nebude ľahké, ale neverila by som, že to môže byť až také ťažké. Áno začiatky sú ťažké vždy, ale v úplne inom svete plnom cudzích ľudí, ďaleko od domova sa mi zdá niečo dosiahnuť ešte omnoho zložitejšie.

Prioritne som šla do Kanady s cieľom nájsť si rýchlo prácu a potom trošku pocestovať. Tak sa aj stalo. Minulý rok od leta som mala dve práce. Z jednej utekať do druhej, nech mám neskôr začo cestovať. Cez voľné dva dni som vybehla na hory a jazerá, aby som sa týmto spôsobom odreagovala. Vyhovovalo mi to takto. Nadišla jeseň, práce bolo akosi pomenej. Takzvaná „dead season“. Tak sme sa rozhodli cestovať už v novembri. Nakúpila som si hneď niekoľko leteniek a dovolenková sezóna mohla začať. Boli sme na Havaji, v New Yorku a na Vianoce som šla domov. Áno priznávam, domov som ísť nemusela, ušetrila by som dosť veľa ťažko zarobených peňazí a mohla ich minúť inak vo svete. No povedala som si, že neexistuje okolnosť, vďaka ktorej by som bola ochotná byť od rodiny na Vianoce odlúčená. Peniaze predsa boli aj budú.

Pred koncom roka 2017 som sa plná entuziazmu a energie vrátila spať do Kanady. Tentokrát do Vancouvru, kde sme sa s kamoškami presťahovali s jedným novým cieľom. Nájsť si takú prácu, aby sme sa do nej tešili, naučili niečo nové a použili to, čo už vieme. Mali konečne takých kolegov, ktorí sem neprišli muklovať za minimálku. Aby pre nás nebola len akýmsi zdrojom príjmu, ale aj pridanou hodnotou toho, že žijeme v tejto krajine. Máme predsa už niečo za sebou, diplom, ambície, celkom dobré pracovné skúsenosti. Neveríme, že sa to nepodarí. Bojujeme.

Tak to teda skúšam. Chodím na pohovory, sledujem ponuky. Robím testy pre rôzne agentúry. Pozvú ma na pohovor, bol fajn. A potom idem na ďalší a ďalší. Motivácia ma pomaly opadá. Proces zlyhá viac menej na fakte, že o pár mesiacov mi skončia víza. Klamať, že víza je veľmi ľahké si predlžiť nechcem. Uvedomujem si to, ale nevzdávam sa. Možno niekde potrebujú nejakého office asistenta len na 3-4 mesiace. Ktovie.

Ráno mi zvoní telefón. Urgent call z jednej personálnej agentúry. Yes, dnes idem do práce. Na recepciu k architektom. Dvíham telefóny, prepájam hovory. Odovzdávam potrebné info. Robím research. Je to vlastne pohoda. Idem do kuchynky odniesť poháre z meetingu. Prihovorí sa mi staršia pani. Poviem, že som zo Slovenska a pár mesiacov sa tu ešte zdržím. Ona po slovensky odpovie, teší ma ja som Edita z Rožňavy a som tu už 22 rokov. Ukáže na pána pri stole a vraví, že toto je Bojan zo Slovinska. Áno, vitajte v Kanade. Zmeska ľudí z celého sveta. Už ma to ani neprekvapí, ani nenadchne. Je mi to jedno. Aj keď 103 ročný pradedko z Moravy, ktorý včera posielal v obchode pohľadnice svojej poslednej žijúcej rodine v Európe ma trošku dojal. Po šiestich hodinách neplánovanej práce na recepcii odchádzam spokojná domov. Dám si večeru. Dopisujem tento blog, ktorý som začala písať dnes cez obednú prestávku.

Utekám na nočnú. Strávim v obchode ako overnight cashier pár hodín s veľmi podivnými ľudmi. Treba zaplatiť nájom. Drahý nájom. Vlastne všetko je tu super drahé. Hovoria to aj domáci. Nevadí. Zvládnem aj toto. Nie som predsa žiadna padavka. Tak budem ešte chvíľu pracovať v noci, aby som cez deň mohla ísť na pohovor, prípadne k architektom, ak im zas ochorie recepčná. Budem silná.  Chcem napredovať. Človek by ani neveril, čo všetko dokáže, keď musí.

Nie je to tu teda žiadna výhra. Nemám sa veľmi na čo tešiť. Najbližšie vzrúšo príde asi tak o mesiac. Chárova delovka v priamom prenose. Chystáme sa totiž na zápas Vancouver Canuks vs Boston Bruise, keď už sme taký hojekový národ.

Niekto iný by to už možno zabalil. Vancouver nie je mesto pre mňa. Ľudia nie sú takí milí ako sa možno o Kanaďanoch hovorí. Sú tu plné ulice bezdomovcov, chorých ľudí, ktorí sa rozprávajú sami so sebou a hýbu z jednej strany na druhú. Proste podivíni. Nie som na to zvyknutá. Potrebujú odborníkov, ale nik im tu nevie pomôcť. Domáci pred tým zatvárajú oči, a tvária sa že to tu ani neexistuje. Trávu tu cítiť na každom kroku. Vadí mi toto prostredie, čím ďalej tým viac. To, že tu skoro stále len prší je už pomaly zanedbateľný fakt.

Ľudia v autobusoch vyzerajú častokrát ako dementori. Nik sa s nikým nerozpráva, nikomu neprihovorí. Maximálne človek poďakuje šoférovi, keď zastane na zastávke. Každý len to svoje. Mobil, laptop, slúchadlá. Veď fajn, kamarátov si v autobuse neprišli hľadať. Ale aj tak. Veľa ľudí pôsobí depresívne. Nejdem nahovárať sama sebe, že žiť tu je skvelé, pretože nie nie je. Aspoň pre mňa. Všímam si veci, ktoré by som si ako turista určite neuvedomila. Prísť sem na pár dni, vybehnúť na hory, do Stanley parku, na Victoria Island môže byť úžasné. Ale prebíjať sa tu životom, brať akékoľvek one time assignments, aby sme mali na živobytie, tak to asi z dlhodobejšieho hľadiska význam nemá. Skúsenosť je to na nezaplatenie. Naučila som sa mnoho. Hlavne sama o sebe. Ale už sa neviem dočkať keď sa za pár mesiacov vrátim domov. Budem sa snažiť. Všetko si budem vážiť ešte viac. Dobrú prácu s inteligentnými ľuďmi. Priateľstvá a rodinu. Táto doslova life changing experience ma uistila v tom, že do zahraničia už pôjdem len na dovolenku!

Takže milí priatelia. Kanada je síce pre mnohých dream country a veľa ľudí tu už ostalo naveky a sú tu spokojní a šťastní. Je tu veľa možností, len to netreba vzdať. Nevzdávam to ani ja. No z môjho pohľadu a skúsenostiach, čo sa mi tu nazbierali to zhodnotím len takto. Ak ste už zvyknutí na istý životný štandard, istotu zamestnania a pravidelného príjmu, máte nejaké dobré pracovné skúsenosti po výške, ste veľmi naviazaný na rodinu a priateľov, a ak nemáte pár tisíc eur na účte, tak odporúčam prehodnotiť možnosť vycestovať na working holidays do Kanady. Mohlo by to tu pre vás byť omnoho ťažšie ako by ste si mysleli. Ale ako hovorím, sto ľudí, sto iných názorov a skúseností. Kým človek nezažije na vlastnej koži, nepochopí. Držím palce.

A teraz hor sa na tú nočnú, nech mám čím skôr našetrené na jednosmernú letenku domov. :D

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SPIŠ KORZÁR

Auto narazilo na Spiši do skupiny detí, zranených je dvanásť školákov

Nehoda sa stala pri Spišskom Bystrom v okrese Poprad.

DOMOV

O čom je spor o Istanbulskom dohovore (otázky a odpovede)

Dohovor má predchádzať domácemu násiliu na ženách.

KOMENTÁRE

Fico ustúpil tvrdošínskej pästi

Ficovo vyhýbanie sa akémukoľvek konfliktu so stredovým voličom je esenciálnou príčinou stagnácie.


Už ste čítali?